Když se ohlédneš za svými úplnými začátky, co tě tehdy přivedlo k rapu a kdy sis poprvé uvědomil, že chceš hudbu tvořit po svém, bez ohledu na to, co od ní ostatní očekávají?
Prvotný impulz bola určite potreba sa nejako kreatívne realizovať. Nikdy som hudbu neštudoval, základy mi nedal nikto, ale cítil som, že to chcem robiť. Nemyslím si, že by od toho niekedy mal niekto nejaké očakávania.
Po prvotných naozaj starých pokusoch, ktoré sú s odstupom času fakt divné, som sa na chvíľu odmlčal. Po nejakej dobe som sa k tomu vrátil, prekopal štýl a hlavne si urobil jasno, akú emóciu chcem svojou hudbou vyjadriť, (...) bez ohľadu na to, či to niekto vezme alebo nie. Bolo to silno introspektívne.
Tvoje tvorba se pohybuje mezi rapem, temnou elektronikou, metalovými vlivy a melancholičtějšími polohami. Co tě na překračování žánrových hranic přitahuje a stalo se někdy, že tě zařazení do určité škatulky spíš omezovalo?
Mňa toto bavilo stále. Skúšať, čo všetko sa dá, objavovať nové postupy, polohy a tak ďalej. Nejaké škatuľkovanie išlo mimo mňa.
Pamätám si na obdobie, keď som vydával v podstate len „svinstvá“, tvrdé veci. Zrazu bum, povedal som si ok, idem urobiť niečo spievané. Vznikla skladba „nože a krv“. O kvalite spevu nemusíme debatovať, nie je to žiadny pavarotti, ale skladba hitla ako mala.
Aj keď priznám sa, trochu som pochyboval či ju dať von. Ale odozva bola ok, a tak som vedel, že sa netreba báť tu a tam prekročiť hranice očakávaného.
Jediný bod, v ktorom som sa cítil byť trošku obmedzovaný, bola doba, keď som hral na akciách, kde boli fans ready skôr na iný typ hudby (väčšinou headlinera). A tak sa stalo, že ľudia čakali na set svojho intepreta, a opener im tam nasádzal polhodivnovú sadu agresie (smiech) Tam to bolo z časti nepochopené. Ale bol som s tým ok, vedel som, že na prvý posluch nemusí byť to, čo robím, hneď stráviteľné.
Při poslechu tvých nahrávek se objevují vedle tradičních rapových prvků také industriální textury, kytarové riffy a atmosférické lo-fi plochy. Jakým způsobem tyhle zvukové prvky vyhledáváš a rozhoduješ se, které z nich nakonec do konkrétní skladby zapadnou?
Sampling saved my life (smiech). Toto je moja guilty (vlastne vôbec nie guilty) pleasure. Milujem sa hrabať v skladbách všelijakých žánrov. Počúvať veľa muziky, koľkokrát ani nevedieť čo je to vlastne za žáner, a nájsť si v tom úsek, ktorý vo mne zarezonuje. Potom ho dekonštruovať, presekať, dať mu iný nádych a uložiť to zabudnutej zložky (smiech).
Pri tvorbe beatov potom vyberám tie úseky, ktoré mi najviac sadnú svojou náladou, kombinujem ich, dohrávam a ono to vo finále vždy nejak zaklapne do seba. Napríklad v beate na „date v hoteli samota“ mám samply zo štyroch skladieb, ktoré spolu absolútne nesúvisia, ale po krátkom (dlhom) procesovaní zrazu začali spolu dávať zmysel.
Ve tvých skladbách se střídají agresivní vokální polohy s melancholičtějšími a místy melodičtějšími pasážemi. Jak hledáš rovnováhu mezi hlasem jako prostředkem sdělení a hlasem jako dalším nástrojem?
To, či je hlas v rovnováhe medzi zdeľovacím prostriedkom a hudobným nástrojom úplne neviem. Niekedy prevyšuje jedno, inokedy druhé. Ale v podstate sa dá povedať, že rád pracujem s hlasom. Áno, prvoradý je pre mňa ešte väčšinou text, až potom rozmýšľam ako ho podám.
Rád striedam polohy hlasu nie len v rámci projektu, ale aj v rámci skladby. Veľmi ma nebavia veci, kde sa ide monotónne v jednej polohe. Preto sa stáva, že v jednej skladbe mám chvíľu kľudný hlas, chvíľu vykričaný, chvíľu spievajúci, chvíľu pitchnutý a tak ďalej. To isté platí aj pre flows. Rád ich v rámci skladby striedam, aby to nebola od začiatku do konca jenopatternová nuda.
EP Inhale / Exhale bývá spojováno s otevřenější a osobnější polohou tvé tvorby. Jak se ti s odstupem času na tenhle projekt dívá a změnil se od jeho vydání tvůj vztah k hudbě jako prostoru pro zpracování vlastních emocí?
Inhale / Exhale bol, dá sa povedať, dosť zásadný projekt v mojej tvorbe. Už som tak nejak vedel, čo chcem, ako to má znieť, čo mi to má dať a čoho ma to má zbaviť. Vznikol v roku 2020, pandemický rok.
V tom období som na tom nebol veľmi dobre, nepozorovane sa vo mne rozvíjali nejaké psychické výkyvy, robil som zvláštne životné rozhodnutia, na jednu stranu som sa nechal unášať, na druhú stranu som sa snažil s tým bojovať. A myslím, že to v tom bolo dosť počuť. Je tam zaznamenaná bolesť, hnev, chvíľková eufória, sebapresvedčovanie, breakdowny, relapsy, no proste všetko čo sa vtedy dialo či už navonok alebo v mojej hlave.
S odstupom času môžem povedať, že ten projekt bol vlastne volaním o pomoc. Akurát som to vtedy nevedel. A táto vlna pretrvávala vlastne aj na projektoch „Shatters of Misanthropy“ a „Below the Surface“. Niekde viac, niekde menej, ale to pojítko tam stále bolo.
Když vedle sebe postavíme starší nahrávky a novější projekty, například Gehenna a Lost Folder II: Transmutation, nabízí se otázka, jak se proměňuje nejen tvůj zvuk, ale i způsob, jakým o svých tématech přemýšlíš. Vnímáš mezi těmito etapami zásadní posun, nebo jde spíš o různé podoby jedné dlouhodobé cesty?
Zvukovo sa tá vec posúva, to áno, ale je to súčasť procesu. Ako som už spomenul vyššie, baví ma skúšať nové veci. Preto trošku začínam meniť tempá, selekciu zvukov, no zároveň stále chcem, aby to malo môj rukopis. Ako vraví môj kamarát David „keď počuješ ronzov beat, vieš, že je to ronzov beat“. Preto aj na týchto projektoch nájdeš „certified rnz classic“, no vedľa toho sú už naznačené nejaké odbočky, ktoré sa v budúcnosti ešte rozvinú.
Obsahovo je ten rozdiel asi väčší. Už to nieje taká (seba)nenávisť. Je to samozrejme späté so situáciou v osobnej rovine. Tým sa nemusím tajiť. To, čo vo mne za tie roky rástlo, začalo naberať neúnosné rozmery a bolo treba s tým niečo robiť. Zastaviť sa, pomenovať veci a snažiť sa na nich pracovať. Je to cesta, bude asi navždy.
Spracovávanie emócií (duplom v mužskom pokolení) je téma, ktorej by sa mal človek venovať viac. A tak sa aj ja snažím viac premýšľať nad tým, čo sa mi deje, ako sa cítim a ako na to najlepšie zareagovať. Hnev a bolesť sú možno nikedy dobrým katalyzátorom, ale mali by sa držať na uzde. Či už to človek zvládne sám alebo s pomocou niekoho blízkeho, prípadne špecialistu. Lebo keď jedného dňa jebnú sadze, je už neskoro.
Jak poznáš, že je pro tebe nahrávka skutečně hotová, a co rozhoduje o tom, zda jí dáš druhou šanci, nebo ji necháš definitivně za sebou?
U mňa je to tak, že 99,9% skladieb, ktoré boli hotové, som reálne aj vydal. Nemám nič v šuflíku. Ak ma niečo nebaví, prestanem na tom pracovať a už sa k tomu nevrátim.
Iné je to s hudbami. Tých mám rozrobených X. Často ich nechám ležať, pretože v ten moment ich už tak necítim, ale vrátim sa po mesiaci – dvoch, prekopem ich a sú ready na otextovanie a nahrávanie.
Dříve ses od své hudby do jisté míry odděloval i tím, že ses vůbec neukazoval na fotografiích. Jak se tvůj přístup k vlastní prezentaci postupem času proměnil a jakou roli pro tebe dnes vizuální stránka projektu hraje?
Tu musím sebakriticky uznať, že čo sa vizuálnej stránky týka, zvyknem na to dosť kašľať. OK, cover arty vo väčšine prípadov riešim dosť. Ale tam to asi končí. A možno je to škoda, možno nie.
Zo začiatku mi vôbec neišlo o nejakú vizuálnu identitu. Mal som obdobie, keď som sa neukazoval ani na fotkách, maximálne tak v kukle, v ktorej neboli ani výseky na oči. Hrať v nej koncerty bolo veľmi zaujímavé (smiech). Alebo možno práve to bola tá identita? Neviem.
Išlo mi skôr o hudobnú stránku veci, nepotreboval som k nej pripájať tvár. Ja ako konkrétna osoba som v tom nebol podstatný. Bol som len nástroj, ktorý ventiluje emócie.
Momentálne sa tu a tam zamýšľam nad tým, že by som mohol svoju vec viac podporiť aj po vizuálnej stránke. Ale robiť videoklipy? Príde mi, že dnes sú už mŕtve. Ak to teda nieje nejaká vysokorozpočtová bomba, ale tam sa nikdy nedostanem, ani neskúšam. Najradšej by som niekedy urobil videoklip, v ktorom ani nebudem musieť byť.
Čo si tak všímam, dnes aj tak najviac fungujú krátke shoty, možno v tomto smere niečo skúsim. Ale zas tak nejak po svojom, nebaví ma postaviť sa v kúpelni a natočiť sa ako repujem slohu.
Mám okolo seba (a u seba doma) šikovných kreatívnych ľudí, tak dáme hlavy dohromady a možno porobíme nejaké srandy.
Tvoje spolupráce s interprety, jako jsou Dušan Vlk a Fvck_Kvlt, tě propojují také s okruhem slovenského alternativního rapu, který vedle hudebních vlivů sdílí určitou atmosféru a přístup k tématům. Nakolik se podle tebe tahle scéna formuje spontánně prostřednictvím osobních vazeb a nakolik ji vytváří vědomá snaha hledat společnou cestu mimo hlavní proud?
Nechcem hovoriť za chlapcov, ale z mojho pohľadu je to ešte stále viac na báze osobných väzieb. Konkrétne s Dušanom a Kvltom to tak bolo. My sme na začiaku boli sebe navzájom fanúšikmi, potom kamarátmi, a nakoniec sme vytvorili nejaké spoločné veci.
Ako to ale funguje celkovo, nedokážem povedať. Ani jedna cesta ale podľa mňa nieje nesprávna. Nemusíme sa tváriť, že kedysi sme neboli braní ako jeden pack. Dušan, Rudo, Kvlt Kru, Berlini a tak ďalej. Každý z nás ale má svoju podstatu trochu inde, niekto sa viac venuje spoločenským témam, niekto svojim prežitkom a skúsenostiam, a tak sa ten publikom vytvorený obraz trošku rozdelil. A ani to nieje zlé. Stále sme spolu kamoši a sme radi, že každý z nás tvorí veci, ktoré môžu (ale aj nemusia) byť osviežujúcou alternatívou k hlavnému prúdu.
Súčasne, ak by som napríklad objavil niekoho, koho tvorba ma osloví a cítim v tom potenciál pre nejakú spoluprácu, kľudne by som do toho išiel aj bez nejakej predchádzajúcej spoločnej minulosti. To by sa mi pár rokov naspäť nestalo.
RNZ x FVCK_KVLT - pod povrchom nájdeš poklad (UNDERDOGS' VIDEO)
Co tě dnes jako autora nejvíc odlišuje od člověka, který začínal? A je něco, co bys chtěl, aby lidé o RNZ pochopili, ale zatím se to podle tebe v rozhovorech ani v reakcích na tvoji hudbu příliš neobjevilo?
Na tomto by sa dalo zaseknúť na strašne dlho. Ale skúsim to skrátiť, aj tak sa už vykecávam na moje pomery dosť veľa (smiech).
Vieš, ak by si sa ma na túto otázku opýtal pred piatimi rokmi, odpovedal by som inak. Teraz to ale vidím tak, že to, čo som začal kedysi tvoriť, zrazu začalo formovať mňa a vo finále sa ma to pokúsilo zničiť.
Začínal človek, ktorý sa potýkal so svojou temnou stránkou, skamošil sa s ňou príliš a nechal ju ovládať jeho fungovanie. Tam nastala fáza, kde už išla stranou racionalita, nadhľad a nastúpilo niečo, čo škodilo mne ako človeku a aj môjmu okoliu. Dodnes premýšľam, kde bol ten zlomový moment, kde bola tá hranica, keď sa to už nedalo ďalej uniesť.
Dnes je RNZ forma nejakej cesty. Ukázal mi to, čo by som asi bez neho nikdy o sebe nevedel a dal mi ešte jednu možnosť to nejak uchopiť. Dal mi možnosť spoznať sám seba a pripraviť sa na výzvy, ktoré mi moje vnútro chystá.
Nech bol RNZ na začiatku akýkoľvek, doviedol ma do bodu, v ktorom som (s)pokojnejší. Temná stránka je fajn, keď vieš, ako s ňou pracovať.
Ďakujem za rozhovor, cítil som sa veľmi dobre.
Facebook
Twitter
Sdílet
Tagy
Události
